Konečne dobrý marketing
Človek má až výčitky svedomia kritizovať projekt, ktorý stál toľko peňazí a vznikal s takými pôrodnými bolesťami. No ukazuje sa, že Bathory je kasový trhák. Početné záporné recenzie len zvýšili kontroverznosť diela a tým pádom aj divácky záujem oň. Asi najväčším plusom je, že slovenskí tvorcovia konečne začínajú chápať, že nestačí film natočiť. Musí sa aj predať. V tejto oblasti tvorí Jakubiskov najnovší počin marketingový predel medzi slovenskými filmami.
Režisérov cieľ očistiť povesť „krvavej grófky“ a vykresliť ju ako obeť mocenských intríg palatína Thurza, niesol v sebe prísľub veľkého príbehu. No spôsob, akým bola táto verzia života uhorskej šľachtičnej prevedená na filmové plátno, môže v divákovi zanechať akúsi podivnú pachuť. Natíska sa predovšetkým otázka, či pri takom veľkom rozpočte nezvýšili nejaké peniaze aj na dobrého dramaturga?
Príbehu chýba gradácia a možno by filmu pomohlo trochu ho zostrihať. Vývoj postáv je zobrazený nedôveryhodne a často chýba zrozumiteľný predel medzi situáciou A a situáciou B. Napríklad vzťah Báthoryčky a Františka Nádašdyho – v jednej chvíli vidíme manželské znásilnenie, pri ktorom grófka príde o nenarodeného syna. V ďalšej scéne napíše „Ferenc“ Alžbete ospravedlňujúci list a z nej je zrazu oddaná milujúca manželka. Ani štipka náznaku reflexie znásilnenia a straty syna. Odhliadnuc od toho, že jeho mŕtvolku uchováva v kusisku ľadu...
Na strane druhej, film je plný samoúčelných epizód, ktoré hlavnú dejovú líniu nijako nerozvíjajú. Napríklad scéna, v ktorej roztopašná Báthoryčka nechá nahého maliara Caravaggia (!) utekať krajinou za svojím kočom. V kontexte ďalšieho deja táto epizódka nemá nijaký význam. Čiže niekde bol film skratkovitý, niekde zase zdĺhavý. Inde sa zdá, že scény vyznievajú úplne dostratena. Divák už už dúfa, že sa stane niečo dôležité a zrazu je dej úplne inde.
Anna Friel urobila dojem
Filmu uberá na príťažlivosti aj kvalita dabingu a skutočnosť, že jednotlivé postavy sa aj v slovenskej verzii oslovujú maďarskými krstnými menami. Aj keď možno naozaj išlo o šľachtu maďarskej národnosti, počúvať neustále o „Erzsébet“, „Ferencovi“ a „Pálovi“ pôsobí veľmi zvláštne. Nejde o žiadny nacionalizmus, ale aj v slovenskej odbornej, či krásnej literatúre a doterajších slovenských filmoch o tomto období sú mená uhorskej šľachty uvádzané zásadne v ich slovenskej podobe. A ak ideme ďalej do sveta, ani Ľudovíta XIV. nenazývame „Louis XIV“ len preto, že to bol Francúz.
Aj keď tvorcovia možno mali niekde ambíciu prihlásiť sa týmto filmom k časti našich národných dejín, ktoré sme prežili v hraniciach uhorského štátu, Štefan Hríb mal pravdu, keď o Bathory napísal: „Film nehovorí nič zaujímavé o historickom Uhorsku, nič prenesené o tejto jeho následníckej krajine, nič o nás.“ Samozrejme, nie je nevyhnutné, aby filmy prinášali akékoľvek hlboké posolstvá alebo morálne výpovede. Stačí, ak pobavia. No je otázne, či sa to Bathory podarilo, keďže Jakubiskove filmy neseknú každému.
Vnímanie takých vecí ako boli úlety režiséra do ríše ma(gýč)na alebo komando vatikánskej rozviedky v podaní Polívku – Mádla (vyzbrojených padákmi, gramoplatňami alebo kolieskovými korčuľami), sú už vecou osobného vkusu každého diváka. No mnohí recenzenti sa zhodnú, že slovenskí Fellini a Bergman má už tie najlepšie filmy za sebou.
Na plátne zažiarili aspoň niektoré herecké výkony. Dobrý dojem zanechala britská herečka Anna Friel, ktorá stvárnila hlavnú postavu i Karel Roden v úlohe palatína Thurza. Pokiaľ ide o davové scény, tie asi ešte na Slovensku a v Čechách nevieme točiť. Herci nepôsobili ako ľudia zo začiatku 17. storočia, ale ako súčasní ľudia, ktorí sa v čistučkých kostýmoch vydávajú na maškarný ples.
Napriek všetkým nedostatkom netreba Bathory hodnotiť úplne záporne. Keďže sa u nás točí tak málo, niektoré veci si naši tvorcovia proste nemajú kde vyskúšať na nečisto. Snáď tento film zase posunie slovenskú kinematografiu o niečo ďalej.
